prof. Miloslav Starosta
Spomienky
Korene zrodu Hudobnej školy Miloša Ruppeldta siahajú do novembra roku 1919, kedy v Bratislave vznikla Prvá hudobná škola pre Slovensko, ktorá bola neskôr takmer dve desaťročia súčasťou Hudobnej a dramatickej akadémie pre Slovensko. Zakladateľom a iniciátorom myšlienky jej založenia bol Miloš Ruppeldt, ďalšími členmi prípravného výboru boli Mikuláš Schneider–Trnavský, Dr. Alojz Kolísek, Anna Kafendová-Zochová – významné osobnosti vtedajšieho kultúrno-spoločenského života. O skromných podmienkach existencie a rozvoja školy, ale predovšetkým o neobyčajnom nadšení a energii jej organizátorov i pedagógov sa dozvedáme aj na stránkach Kroniky školy, obdivuhodného historického dokumentu, ktorý som si mohol nedávno osobne prezrieť vďaka súčasnej riaditeľke, pani Mgr. art. Alexandre Pažickej.
Od roku 1922 mala škola svoje Konzervatoriálne a Hudobno-školské oddelenie. Hudobná škola sa poštátnením roku 1941 organizačne oddelila od Hudobnej dramatickej akadémie. V rokoch 1934-1948 Hudobná škola sídlila na Františkánskom námestí č. 2. Určitú prestávku jej činnosti si vynútili iba udalosti v závere 2. svetovej vojny roku 1945. Moje osobné spomienky, obsiahnuté aj v tomto príspevku, sa viažu k obdobiu rokov 1948-1954, kedy som bol žiakom Hudobnej školy. V rokoch 1948-50 bola prechodne umiestnená do novo adaptovanej budovy bývalého starobinca na Slovanskej ulici č. 14, s výhľadom na starú plynáreň a časť bývalej Fürstenallee. Priestranné, svetlé miestnosti tejto budovy vyhovovali potrebám školy. Oficiálne odovzdanie priestorov škole súviselo s oslavami 30. výročia vzniku ČSR. V tom čase sa zmenil aj názov školy na „Hudobný ústav hlavného mesta Bratislavy“. V lete 1950 sa škola opäť presťahovala na Františkánske námestie č. 2. Budovu na Slovanskej ulici po rokoch využívala aj Mestská jazyková škola.
Podmienky existencie a rozvoja školy sa zlepšili jej poštátnením (od 1.4.1951), zavedením jednotných učebných osnov pre klavírne oddelenie a oddelenie sláčikových hudobných nástrojov. Postupne sa pripravovali ďalšie oddelenia. Vzhľadom na prudký nárast počtu záujemcov o štúdium hudby v Hudobnom ústave mesta Bratislavy sa postupne zriaďovali jeho detašované pracoviská, z ktorých neskôr vznikali samostatné hudobné školy. V roku 1951 prevzal vedenie školy Imrich Križan. Po desiatich rokoch vystriedal na riaditeľskom poste Ladislava Hrdinu, ktorý sa stal ústredným inšpektorom hudobných škôl na Slovensku. Pristavím sa na chvíľu pri menách spomenutých pedagógov a organizátorov, aby som trocha priblížil ich význam pri budovaní hudobného školstva i slovenskej hudobnej kultúry povojnových čias.
Riaditeľom školy bol už od roku 1941 Ladislav Hrdina, vynikajúci violista, neskôr aj člen operného orchestra SND a profesor Štátneho konzervatória. Svojimi ľudskými vlastnosťami, usilovnosťou, organizátorskými schopnosťami a odbornou fundovanosťou významne prispel k úspešnému rozvoju Hudobnej školy vo viacerých oblastiach. Ako riaditeľ dokázal vyvolať nadšenie pedagógov pre prácu so žiakmi, pri vyučovaní sa využívali moderné výchovné postupy. Prispel k vybaveniu školy kvalitnými hudobnými nástrojmi a pedagogickými pomôckami. Usiloval sa o ďalší odborný rast pedagógov a organizoval umelecké súťaže žiakov. Založil tiež oddelenie ľudových nástrojov, súborovú a komornú hru. Mimoriadnu pozornosť venoval rozvoju oddelenia sláčikových hudobných nástrojov. Podmienkou prijatia do Hudobnej školy sa stalo absolvovanie ročníka prípravnej hudobnej výchovy (PHV). Ladislav Hrdina neskôr vo funkcii ústredného inšpektora všestranne pomáhal rozvoju hudobného školstva po celom Slovensku.
Od roku 1951 bol riaditeľom školy Imrich Križan. Bol absolventom Štátneho konzervatória a VŠMU v triede prof. Václava Talicha. Vynikol ako zbormajster a pedagóg dirigovania, neskôr ako profesor Štátneho konzervatória v Bratislave viedol študentov dirigovania v predmetoch dirigovanie zboru a dirigovanie orchestra, zároveň viedol spevácky zbor i prípravný orchester školy. Vynikal ľudskými kvalitami, prirodzenou autoritou a pedagogickými i organizátorskými schopnosťami. Ako riaditeľ Hudobnej školy zorganizoval okrem iného aj dvojročné odborné kurzy, zvyšujúce pedagogickú úroveň vtedy ešte početných nekvalifikovaných učiteľov na hudobných školách. Kurzy sa končili štátnymi skúškami. Pričinil sa taktiež o vytvorenie oddelenia pre výchovu kandidátov učiteľstva hudby pri I. HŠ. Vyvinula sa z neho Vyššia hudobná škola pre vzdelávanie učiteľov hudobných škôl. Päťročné štúdium na nej zakončené maturitnými skúškami v danom období čiastočne riešilo problém nedostatku učiteľov hudobných škôl. Pôsobili na nej aj niektorí bývali pedagógovia Hudobnej školy, medzi inými aj klavírne pedagogičky Alžbeta Elanová a Ilza Vilímová. Po osemročnej existencii bola táto škola roku 1958 priradená k Štátnemu konzervatóriu. Počas pôsobenia Imricha Križana vo funkcii riaditeľa I. Hudobnej školy z jej pôvodných odbočiek v Petržalke a Prievoze vznikla pod vedením Františka Oswalda v rokoch 1952-53 v našom meste II. Hudobná škola. Vďaka veľkému záujmu o štúdium hudby, v ďalších mestských obvodoch Bratislavy vznikali postupne ďalšie hudobné školy.
Učitelia a žiaci
Uvediem aj niekoľko osobných spomienok. Na Hudobnom ústave mesta Bratislavy som začal študovať v školskom roku 1948-49. V klavírnej hre som sa vzdelával už rok súkromne, preto ma pán profesor Imrich Križan na jar 1948 prijal do druhého ročníka. Vstúpil som do triedy vynikajúcej učiteľky klavírnej hry pani Ilzy Vilímovej. Jej ľudské a pedagogické kvality, ale aj organizátorské schopnosti boli neobyčajné. Bola rodenou láskavou vychovávateľkou.
Klavírne hodiny prebiehali v priateľskom a inšpiratívnom prostredí. V priestrannejších učebniach hudobnej náuky sa pravidelne konali triedne besiedky s bohatým programom a milou atmosférou. Vystupovali na nich všetci žiaci početnej triedy, od začiatočníkov až po tretí vyšší ročník. Naša pani učiteľka celý program sama moderovala a dokázala vytvoriť neopakovateľné prostredie pre účinkujúcich žiakov i prítomných rodičov. Boli to neobyčajne priateľské stretnutia, na ktoré sme sa veľmi tešili.
Pani Ilza Vilímová-Kajetánová pochádzala z Mariboru v Slovinsku, kde sa narodila dňa 22. septembra 1909. Pred niekoľkými dňami tomu bolo práve 100 rokov. Tomuto vzácnemu výročiu venujme niekoľko životopisných spomienok. Pani Ilza Vilímová študovala na Reálnom gymnáziu a na Hudobnej a dramatickej akadémii pre Slovensko v Bratislave. Po jej absolvovaní roku 1930 a období koncertného i rozhlasového účinkovania pôsobila na Hudobnej škole už od roku 1942, od roku 1951 na jej pedagogickom oddelení, od roku 1954 bola profesorkou Štátneho konzervatória. Jej matka Emanuela Kajetánová pochádzala z Viedne. Bola absolventkou viedenského Konzervatória a majstrovskej triedy svetoznámeho pedagóga Theodora Leschetizkého. Po období niekoľkých rokov vlastnej koncertnej činnosti pôsobila ako úspešná profesorka klavírnej hry na Hudobnej a dramatickej akadémii pre Slovensko. Hudobné vzdelanie svojej dcéry viedla jednak sama a čiastočne ho zverila aj svojej kolegyni, profesorke Anne Kafendovej. Na tieto tradície nadviazalo moje dlhoročné štúdium a celé ďalšie poslanie klavírneho umelca, pedagóga a výskumníka.
Pod vedením pani učiteľky Ilzy Vilímovej som študoval hru na klavíri deväť rokov (1948-1957). Hudobnú školu som absolvoval roku 1954 vystúpením na verejnom koncerte v dnešnej Moyzesovej sieni. Nasledujúce tri roky prebiehali súkromným štúdiom u rovnakého pedagóga popri štúdiu na jedenásťročnej strednej škole. Ďalších osem rokov som pokračoval už pod vedením prof. Anny Kafendovej, najskôr na Štátnom konzervatóriu, potom na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (1957-1965), na ktorej som po absolutóriu začal pôsobiť. V školskom roku 2009/10 sa začína na VŠMU už moja 45. pedagogická sezóna.
Formy študijných aktivít
Vrátim sa však v spomienkach do roku 1950, kedy sa Hudobná škola presťahovala opäť do budovy na Františkánskom nám. č. 2 a priľahlých priestorov bývalého Jezuitského kláštora na Kostolnej ulici, do ktorých sa prechádzalo cez dvor. Živo sa pamätám na atmosféru Starého mesta spred šesťdesiatich rokov. Na poetické, v zime často až po kolená zasnežené úzke uličky so starodávnymi plynovými lampami, ktoré v podvečerných hodinách chodili ručne rozsvecovať mestskí lampári. V ponurých interiéroch školy sa ešte pomerne dlhý čas zachovali pôvodné nástenné maľby kláštora. Boli pôsobivé a obdivovali sme ich najmä na chodbách ako aj v miestnostiach teoretických predmetov na druhom a treťom poschodí. Pod nimi, v sieni na prvom poschodí sa konali pravidelné školské koncerty, ktoré vždy pútali pozornosť rodičov a hostí. Nástrojové vyučovanie prebiehalo aj v triedach s výhľadom na Primaciálny palác. Po istom čase sme tieto známe priestory navštevovali už ako konzervatoristi, po presťahovaní sa školy z Rybného námestia.
Vyučovanie na Hudobnej škole prebiehalo podľa starostlivo koncipovaných učebných plánov a osnov, šesť dní do týždňa, v ovzduší mimoriadneho nadšenia, obetavosti a pracovitosti. Hodiny klavírnej hry i hudobnej náuky boli na vysokej odbornej úrovni. Hudobnú náuku svedomite viedol violista Ladislav Schleicher. Vo všetkých triedach školy boli staršie, ale zachovalé a pravidelne udržiavané nástroje. Nepamätám sa na rozladené klavíry.
Všeobecným fenoménom päťdesiatych rokov bola súťaživosť. Súťažilo sa veľmi aktívne aj v hudobnej škole. Popri skúškach existovali rôzne druhy technických a interpretačných súťaží, napríklad veľmi náročné súťaže stupnicové, prednesové a pod. Ich hodnotenia vykonávali samotní pedagógovia, niekedy aj s prísediacim hosťom. Ceny boli skromné, iba v morálnej rovine. Odmenou za prvé miesto nám bol napríklad venčekom ozdobený zápis čísla 25 do žiackej knižky, ale najmä hrejivý pocit z ocenenia hodín a týždňov usilovnej práce.
Koncertný život školy
Koncertný život školy sa sústreďoval na besiedky s hojnou účasťou obecenstva. Verejné slávnostné školské koncerty, obyčajne na záver školského roka mali neobyčajnú vážnosť. Tomu zodpovedal aj výber priestorov pre ich konanie. Prebiehali v sieni Slovenskej filharmónie, v dnešnej Moyzesovej sieni, alebo v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca. Vyznačovali sa vždy skvelou atmosférou, zodpovedajúcou obľube i vážnosti týchto podujatí. Niektoré koncerty spestrovali aj výborní recitátori, ako napríklad bratia Peter a Pavol Mikulíkovci, či Zoro Laurinc, vtedajší členovia detskej hereckej družiny Slovenského rozhlasu.
Ozdobou činnosti školy boli výnimočné akcie, medzi nimi aj pamätný autorský koncert z diela Eugena Suchoňa v roku 1957, za osobnej účasti majstra, kde odznel v podaní žiakov školy kompletne jeho vtedy nový inštruktívny klavírny cyklus „Obrázky zo Slovenska“. Účinkujúcimi boli Anton Illenberger, Brigita Světlovská-Starostová, Elena Lazarovová-Händler, Jozef Revallo a Oľga Čelková.
prof. Eugen Suchoň s účinkujúcimi žiakmi ZUŠ po koncerte roku 1957
Na škole sa usporadúvali aj odborné semináre pre učiteľov iných slovenských hudobných škôl, na ktorých účinkovali vybraní žiaci. Od druhej polovice päťdesiatych rokov (1956, 1957) škola nadviazala spoluprácu a usporadúvanie výmenných žiackych koncertov s Hudobnou školou v Prahe – Holešoviciach, ktoré organizovala vtedajšia riaditeľka školy Eleonóra Dunajová.
Vo výučbe sa kládol čoraz väčší dôraz na šírku repertoáru a rozširovanie študijných odborov. Aj počas môjho štúdia sa prirodzene profilovali výrazné talenty žiakov, ktorí si neskôr zvolili hudbu za svoje povolanie. Medzi nimi možno nájsť mená budúcich klavírnych umelcov a pedagógov ako Ľudovít Marcinger, Dušan Stankovský, Miloslav Starosta, Brigita Starostová, Helena Tejkalová, Ida Černecká, Elena Händler. Jack Martin Händler je huslista a dirigent medzinárodného renomé pôsobiaci v Luxemburgu, Anton Illenberger pôsobí ako dirigent v Nemecku, Viktor Šimčisko je koncertným majstrom SOSR. Uveďme aj členov orchestra Slovenskej filharmónie, či Slovenského komorného orchestra, alebo koncertných umelcov a pedagógov. Sú to violončelisti Juraj Alexander a Jozef Podhoránsky, huslisti Ľudovít Satury, Viliam Dobrucký, Teodor Mészáros, Ján Vraštiak, violisti Kornel Klatt, Juraj Petrovič, muzikológovia Vladimír Čížik, Ingeborg Šišková a ďalší. Významná bola ich účasť na budúcom rozvoji slovenských kultúrnych inštitúcií a školstva. Prirodzená bola pravidelná účasť žiakov i absolventov Hudobnej školy na krajských i celoštátnych súťažiach. Na celoštátnej súťaži v Ostrave 1957 získali 1. cenu v klavírnej hre Miloslav Starosta a Dušan Stankovský.
S pocitmi hrdosti si spomínam aj na jubilejný koncert bývalých absolventov, usporiadaný 31. októbra 1969 v Moyzesovej sieni k 50. výročiu založenia I. Hudobnej školy pre Slovensko. Slávnostný príhovor predniesol národný umelec prof. Eugen Suchoň. V bohatom programe účinkovali flautistka Marta Braunsteinerová, huslisti Viktor Šimčisko a Ivan Ježo, violista Kornel Klatt, violončelista Juraj Alexander, klaviristi Dušan Stankovský a Miloslav Starosta a na záver Slovenské klavírne trio v zložení Peter Michalica – husle, Juraj Alexander – violončelo a Miloslav Starosta – klavír.
Rozvoj hudobných škôl, neskôr ZUŠ v Bratislave je celkom zvláštnou kapitolou. Početný nárast obyvateľstva Bratislavy, ako aj záujmu o štúdium hudby viedol k založeniu niekoľkých ďalších ZUŠ. Najskôr boli označované rímskymi číslicami, neskôr pomenované podľa sídla ich riaditeľstiev. V danom období po celom Slovensku vznikali početné ZUŠ a postupne aj ďalšie Konzervatóriá v Košiciach a Žiline.
Bývalí žiaci a ich pôsobenie
Roku 1949 bola založená Slovenská filharmónia, 9. júna 1949 bola zákonom SNR v Bratislave založená Vysoká škola múzických umení, ktoré v roku 2009 oslávili svoje šesťdesiatiny. Tieto udalosti boli významnou súčasťou celkového dobového spoločenského vývoja. Prinášajú aj nové možnosti rozvoja talentových schopností vynikajúcich absolventov Hudobnej školy Miloša Ruppeldta. Uvediem ďalej aspoň mená a charakteristiku niektorých z nich.
Mgr. Juraj Alexander, významný slovenský violončelista bol žiakom I. Hudobnej školy a v rokoch 1959 – 1965 Konzervatória v Bratislave v triede Gustáva Večerného. V rokoch 1965–1968 pôsobil ako koncertný majster skupiny violončiel opery Slovenského národného divadla, 1967 – 1973 bol členom Slovenského klavírneho tria (Miloslav Starosta – klavír, Peter Michalica – husle), súbor získal v roku 1968 prvú cenu na interpretačnej súťaži k 50. výročiu ČSR v Prahe; 1968 – 1995 bol Juraj Alexander koncertným majstrom a sólistom Slovenského komorného orchestra. V rokoch 1969 – 1973 študoval na VŠMU v Bratislave v triede prof. Václava Černého a Jozefa Sikoru. 1970 – 1978 účinkoval ako člen súboru Musici da camera, 1974 – 1984 ako člen Klavírneho kvarteta, 1993 – 2001 bol koncertným majstrom skupiny violončiel opery Slovenského národného divadla, od 1997 koncertným majstrom skupiny violončiel Slovenskej filharmónie.
Juraj Alexander je typom umelca, pre ktorého je hudba celoživotnou náplňou. Väčšinu svojej profesionálnej kariéry venoval účinkovaniu v Slovenskom komornom orchestri, s ktorým absolvoval aj úctyhodný počet sólistických vystúpení na koncertných zájazdoch doma i v zahraničí. Jeho erudícia a hráčska precíznosť sú zárukami vysokej kvality, ktorá sa podpísala pod časté pozvania na účinkovanie v rôznych komorných zoskupeniach. Kultúrnej verejnosti sa v poslednom období predstavil i v dosiaľ nepoznanej úlohe glosátora a propagátora hodnotných nahrávok a špičkovej interpretácie na stránkach Hudobného života.
Prof. Jozef Podhoranský, významný slovenský violončelista, bol žiakom ZUŠ Miloša Ruppeldta v rokoch 1959 – 1966 v triede Vladimíra Šáleka. Na bratislavskom Konzervatóriu študoval v rokoch 1966 – 1972 u Gustáva Večerného. Jeho štúdium sa zavŕšilo na Konzervatóriu Piotra Iljiča Čajkovského v Moskve v rokoch 1972 – 1977 v triede Michaila Chomicera, umeleckou ašpirantúrou u Fejgina v rokoch 1977 – 1980. Roku 1975 absolvoval kurz komornej hry u Josepha Calveta v Paríži. Od roku 1978 pôsobí nepretržite pedagogicky na VŠMU v Bratislave (od r. 1987 ako docent, od r. 1994 ako profesor). Doteraz na umeleckú či pedagogickú dráhu pripravil vyše 30 absolventov. Jeho interpretačné umenie je charakteristické vysokou mierou tvorivosti, hudobnej inteligencie a elegancie prejavu.
Mgr. Brigita Starostová bola absolventkou I. Hudobnej školy v triede pani učiteľky Adalberty Červeňanskej a Štátneho konzervatória v triede prof. Romana Bergera. Po absolvovaní Hudobnej fakulty VŠMU, kde študovala u prof. Anny Kafendovej, pôsobí už štyri desaťročia ako profesorka klavírnej hry na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Roku 1985 absolvovala pedagogickú stáž na Konzervatóriu P. I. Čajkovského a Institute Gnesinych v Moskve. Z radov jej absolventov pochádzajú početní učitelia slovenských konzervatórií a ZUŠ. Viacerí absolvovali VŠMU a pôsobia aj v zahraničí.
Z dlhého zoznamu uveďme aspoň niekoľko mien: Alena Lakatošová, Erika Csemiová, Denisa Ďurinová-Krajčovičová, Gabriela Ábelová, Róbert Stankovský, Aladár Vizváry, Mária Fedorová, Zuzana Zamborská, Katarína Marcingerová, Alexandra Pažická, Ružena Návojová.
Prof. Ida Černecká bola absolventkou I. Hudobnej školy v triede pani učiteľky Alžbety Brezovej a Štátneho konzervatória v Bratislave v triede prof. Pavly Pokojnej. Po absolutóriu Hudobnej fakulty VŠMU v triede prof. Rudolfa Macudzinského absolvovala dvojročné postgraduálne štúdium na moskovskom Konzervatóriu P. I. Čajkovského v triede prof. Very Gornostajevovej a prof. Eleny Richter. V jej významnej koncertnej i pedagogickej činnosti sa takto spájajú najlepšie domáce tradície s významnými skúsenosťami predstaviteľov moskovskej klavírnej školy. Do roku 1985 pôsobila na Konzervatóriu v Bratislave, v súčasnosti je profesorkou klavírnej hry na HTF VŠMU. Jej absolventi pôsobia pedagogicky na VŠMU, slovenských Konzervatóriách a ZUŠ. Popri koncertných aktivitách tvorí pedagogická činnosť dôležitú súčasť jej umeleckého profilu. K jej najvýznamnejším absolventom na VŠMU patria Katarína Brejková, Magdaléna Bajuszová, Kamil Mihalov, Jana Nagy-Juhász, Martina Starostová, Zuzana Zamborská, doktorandi Daniel Buranovský, Mária Heinzová, Zuzana Paulechová, František Pergler. Viedla majstrovské kurzy na Medzinárodných interpretačných kurzoch v Piešťanoch a na bratislavských letných kurzoch. Je členkou porôt medzinárodných interpretačných súťaží. Prednáša o problémoch metodiky a interpretačnej praxe. Spolupracuje so Slovenským rozhlasom ako autorka hudobno-slovných relácií.
Dr. Vladimír Čížik bol činný ako muzikológ a hudobný dokumentarista. Na Hudobnej škole študoval klavírnu hru v triede Alžbety Pappovej, v rokoch 1951 – 1954 absolvoval štúdium klavírnej hry na Štátnom konzervatóriu v Bratislave v triede prof. Anny Kafendovej, 1954 – 1959 štúdium hudobnej vedy na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. 1959 – 1966 bol pedagogickým pracovníkom a korepetítorom v Dome pionierov a mládeže K. Gottwalda v Bratislave, 1966 – 1992 dokumentaristom slovenského hudobného života v Hudobnom múzeu Slovenského národného múzea v Bratislave, scenáristom a komisárom viacerých výstav k jubileám domácich a zahraničných skladateľov: Béla Bartók, Frico Kafenda, Leoš Janáček, Eugen Suchoň. Od r. 1984 sa venoval aj vlastnej koncertnej činnosti, pričom si koncerty aj moderoval. Je autorom množstva hudobných kritík, recenzií, ako aj štúdií k problematike hudobného školstva. V rámci pedagogickej činnosti vyučoval hru na klavíri na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského i na ZUŠ M. Ruppeldta.
Na záver uvediem aj stručný pohľad na svoju umeleckú a pedagogickú činnosť. Po maturite na jedenásťročnej strednej škole som v rokoch 1957-65 pokračoval v štúdiu klavírnej hry na Štátnom konzervatóriu a VŠMU v Bratislave v triede prof. Anny Kafendovej, jednej zo zakladateľov Hudobnej školy pre Slovensko. Tri roky umeleckej asistentúry v jej vysokoškolskej triede od roku 1965 odštartovali moju vlastnú dlhoročnú pedagogickú činnosť na VŠMU, ktorá trvá dodnes. Roku 1976 som absolvoval majstrovský kurz „Das deutsche Lied“ na Mozarteu v Salzburgu, roku 1985 pedagogickú stáž na Konzervatóriu P. I. Čajkovského a Institute Gnesinych v Moskve.
Z vyše tridsiatich mojich absolventov klavírnej hry viacerí pôsobia pedagogicky na VŠMU, na konzervatóriách na Slovensku i v zahraničí ako aj na ZUŠ. Spomeňme Zuzanu Paulechovú-Štiasnu, Daniela Buranovského, Vieru Doubkovú-Bartošovú, Zlaticu Poulovú, Elenu Kováčovú, Alžbetu Weinzettlovú, Máriu Blesákovú, Máriu Gajdošovú, Annu Roškovú, Ľudmilu Krškovú, Ivetu Čisárikovú, Renátu Ruttkayovú, Petra Kaščáka, Ildikó Lipcseiovú, Zuzanu Čižmarovičovú, Denisu Krajčovičovú, Gabrielu Ábelovú-Hessenberger, Janette Šingerovú-Katinovú, Petra Tarkaya a ďalších… V doktorandskom štúdiu som bol školiteľom Dany Šašinovej, Eleny Händler, Klaudie Jurkovičovej, Viery Doubkovej-Bartošovej, Aleny Kručayovej, Martiny Čiefovej.
Paralelne sa rozvíjala aj moja vyše tridsaťročná koncertná činnosť sólistu a komorného partnera mnohých významných slovenských interpretov. V rokoch 1967–1973 som bol členom Slovenského klavírneho tria (Miloslav Starosta – klavír, Peter Michalica – husle, Juraj Alexander - violončelo), 1973-1985 Bratislavského klavírneho tria, 1970 – 1978 členom súboru Musici da camera. Okrem toho som sa venoval aj nahrávaniu pre OPUS, Slovenský rozhlas a Slovenskú televíziu. Bol som zakladateľom Metodického centra a Centra výskumu HTF VŠMU. Moju prácu výskumníka charakterizuje najmä rozsiahla metodická, historiografická literatúra, publikačná, prednášková a prekladateľská činnosť.
Slovenské klavírne trio na fotografii z roku 1970: Miloslav Starosta - klavír, Peter Michalica - husle, Juraj Alexander - violončelo.
Perspektívy
Na záver príspevku sa mi opäť vynárajú spomienky na zakladateľov, dlhý rad osobností i absolventov I. Hudobnej školy, dnes ZUŠ Miloša Ruppeldta, ktorí tu vyrastali a prispeli k jej rozvoju. Okrem už spomenutých patria k nim legendy ako prof. Eugen Suchoň, prof. Dr. Ľudovít Rajter, hudobní skladatelia prof. Vladimír Bokes, Milan Dubovský, Ladislav Kupkovič, prof. Eva Pappová, doc. Eva Fischerová-Matvoňová, Mgr. Mária Palugyaiová, doc. Dušan Stankovský, Mgr. Tomáš Gál, František Magyar, vedúci skupiny Viedenskej filharmónie Tibor Kováč, dirigenti opery SND Rastislav Štúr a Dušan Štefánek,
prof. Ján Vladimír Michalko, doc. Dr. Egon Krák, Dr. Darina Múdra, v zahraničí pôsobia operné sólistky Iveta Tannenbergerová, Ľubica Orgonášová, dirigent Anton Illenberger a mnoho ďalších.
Všetci majú svoje miesto v 90-ročnej histórii našej Hudobnej školy, ktorá je veľkolepým pamätníkom zakladateľských činov a významného rozvoja slovenského umeleckého školstva i hudobného prostredia. Pozadie jej úctyhodnej histórie tvoria mnohopočetné zoznamy pedagógov, organizátorov, uveďme aspoň mená ďalších riaditeľov: Eleonóru Dunajovú, Ladislava Lacknera, doc. Otakara Šebestu, Alžbetu Hájkovú, Brigitu Belákovú, Zuzanu Hruškovú, Mgr. Mareka Nováka a Mgr. art. Alexandru Pažickú. Kultúrne posolstvo ďalej hrdo niesli tisícky žiakov a absolventov školy. Dnes naďalej podávajú aktuálny odkaz o nezastupiteľnom poslaní umeleckého školstva pri výchove k umeniu a umením, o jeho relevantných príspevkoch ku kultúrnemu povzneseniu národa, k potrebe emocionálneho i spoločenského formovania vedomia osobností našich detí a mládeže.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára